Kto zomiera pre smartfón?

Globálny priemysel s elektronikou bujnie už celé desaťročia. Na jednej strane sa v ňom točia obrovské peniaze, na strane druhej nám prináša nebývalé možnosti. Avšak odvrátenou stránkou veci sú aj najrôznejšie problémy, nedôstojnými pracovnými podmienkami pri výrobe elektroniky počnúc, devastáciou životného prostredia končiac. Aj o tom je snímka Zomrieť pre dizajn, ktorú už čoskoro uvedie filmový festival Jeden svet.

 

Americká režisérka Sue Williams natočila film, ktorý viac než na city apeluje na náš rozum. A to je dobré. Napriek tomu, že vo filme Zomrieť pre dizajn uvidíte rieky, ktoré sú prakticky mŕtve a ľudí, ktorí žijú v až nepredstaviteľne neľudských podmienkach, po pozretí filmu neprepadnete depresii. Určite sa však budete na svoj múdry telefón pozerať inak a možno si aj dáte záväzok, že nabudúce už vyhľadáte predajcu, ktorý garantuje aj čosi iné ako záruku na opravu. Ak taký existuje. A o to práve ide.

 

Dokument zobrazuje krátky prierez históriou výroby jednotlivých súčiastok elektronických zariadení. Z Číny sa presúvame do kalifornského Sillicon Valley, aby sme sa opäť presunuli do Číny a napokon si uvedomili, že vo vzťahu k zamestnancom a životnému prostrediu sa vlastne nikdy nič nezmenilo.

 

Zároveň však zisťujeme, že mnohé iné sa naopak zmenilo. Elektronika sa dnes vyrába inde, montujú ju čoraz mladší pracovníci, a vyrábajú jej čoraz viac. A súbežne s tým rastú aj zisky. S tým všetkým je popritom spojené agresívne znižovanie nákladov, čo sa odráža v úbohých pracovných podmienkach zamestnancov a ignorovaní ochrany životného prostredia, ktorá predsa len čosi stojí.

 

Snaha maximalizovať zisk na úkor zdravia človeka a životného prostredia, neberúc do úvahy práve aj náklady ako je zdevastovaná príroda či ľudské životy, vo filme naznačuje kontúry zlomu medzi terajším konzumom a udržateľnosťou a vo svojej podstate pôsobí až trpko smiešne. Že sa to všetko napriek tomu stále deje, nám však dokument ukazuje prakticky v každej jednej pasáži.

 

Teória bežiaceho pásu

 

Otázka je, prečo to pokračuje. Jedno z vysvetlení ponúka teória bežiaceho výrobného pásu. V 80-tych rokoch ju sformuloval sociológ Allan Schnaiberg, aby vysvetlil, prečo ničíme životné prostredia aj napriek tomu, že vieme, aké negatívne dôsledky to prináša. Na vysvetlenie takéhoto nastavenia systému použil metaforu bežiaceho výrobného pásu. Človek sa ocitá v situácii, kedy pri ňom musí stáť, napriek tomu, že to jemu, ďalším generáciám aj životnému prostrediu škodí. Pokiaľ sa zastaví, spadne a spolu s ním aj jeho živobytie a miesto v spoločnosti.

 

Snímka Smrť pre dizajn rozpráva príbehy ľudí, ktorí za tým pásom stoja, pretože mnohokrát inú možnosť nemajú. Mladí Číňania pracujúci v nebezpečných podmienkach, americké rodiny postihnuté tragickými dôsledkami toxických praktík elektronického priemyslu, aktivisti bojujúci za zodpovednosť známych značiek elektroniky, či ľudia, ktorí sa snažia prísť s udržateľnejšími výrobkami, ktoré nám môžu pomôcť zachrániť našu planétu a našu budúcnosť na nej.

 

Sila ľudskosti

 

Pocit, ktorý v nás chce dokument Smrť pre dizajn vyvolať, však nie je pocit viny, ale pocit zodpovednosti. Hovorí o tom, že každý z nás je zodpovedný a to každým jedným rozhodnutím, ktoré urobí. Dokument sa nás teda nesnaží presvedčiť, aby sme sa vzdali mobilov či tabletov. Prečo aj? O pozitívnych účinkoch elektronických zariadení sa nemusíme rozprávať.

 

Zdôrazňuje však potrebu pristupovať k ich výberu a výmene s rozumom, mať neustále na mysli, že ich prostredníctvom vplývame na iných ľudí a prírodu. Verejný tlak je pritom možným nástrojom ako prinútiť nadnárodné korporácie konať.

 

Nebuďme preto voči takýmto iniciatívam chladní. Naopak, premýšľajme, ako môžeme prispieť aj my ako jednotlivci. Koľko mobilov, tabletov či notebookov napríklad potrebujeme? Naozaj je ten najnovší najlepší? Je skutočne lepšie čosi kúpiť ako opraviť?

 

Anna Semberová
www.jedensvet.sk