Lenka Kačmárová

Odstrániť duševné trosky Nemáme v sebe niečo z vrahyne?

Rakúska obec Rechnitz leží asi dve hodiny autom od Bratislavy, južne od Neziderského jazera, na hranici s Maďarskom. Švajčiarsky novinár Sacha Batthyany celú mladosť netušil, že jeho rodinu pestrého stredoeurópskeho pôvodu spája s ospalou dedinou tragédia nadregionálneho významu. Jeho kariéra sa sľubne rozvíjala, písal pre prestížny denník o aktuálnych témach, založil si rodinu a nadobudol dojem, že jeho život okolo štyridsiatky nabral stabilitu a smer. Až ho jedného dňa vyviedla z miery novinová správa, na ktorú ho upozornili kolegovia.

V prvej dekáde 21. storočia sa v Rakúsku začala nová fáza vyrovnávania s nacistickou minulosťou. Prispela k tomu výstava o zločinoch Wehrmachtu, ktorá vyvolala obrovskú kontroverziu, ako aj zvýšená publikačná činnosť novej generácie historikov a autentické svedectvá svedkov holokaustu. Navyše, k slovu sa už nehlásili len obete, ale čoraz hlasnejšie aj potomkovia páchateľov. Na verejnosť sa dostala aj správa o zavraždení stoosemdesiatich Židov v Rechnitzi v noci z 24. na 25. marca 1945, čiže na samom konci vojny. Na masový zločin upozornila aj slávna rakúska spisovateľka Elfriede Jelinek, ktorá udalosť voľne spracovala v hre Rechnitz – Anjel skazy. Dráma sa hrala v divadlách po celom svete, aj v Bratislave, žiaľ, v nevydarenej inscenácii SND; také náročné, mnohovrstevnaté, post-dramatické texty u nás zatiaľ režírovať nevieme. Ako mnohé počiny známej dramatičky, aj tento kus vyvolal veľké spory a protesty.

S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa dnes už dá povedať, že spolupáchateľkou masovej vraždy bola žurnalistova prateta Margit Thyssen-Batthyany, jedna z najbohatších šľachtičien regiónu, vnučka industriálneho magnáta a fanatická nacistka. Vo svojom rechnitzkom kaštieli zorganizovala apokalyptický večierok pre esesákov a prisluhovačov Tretej ríše, ktorá mala pretrvať naveky, no už po desiatich rokoch pri moci sa na všetkých frontoch druhej svetovej vojny rúcala ako domček z karát. Do oblasti medzi dnešným Slovenskom, Maďarskom a Rakúskom vtedy Nemci masovo presúvali posledné bojaschopné jednotky aj otrokov na nútených prácach a Židov z koncentrákov, aby v katastrofálnych podmienkach budovali obrannú líniu Ostwall, a zvrátili, čo sa už, našťastie, zvrátiť nedalo.

Podrobnosti o nočnom barbarstve sa asi nikdy nepodarí celkom objasniť, pretože kaštieľ zničila postupujúca Sovietska armáda a dvaja svedkovia, ochotní vypovedať pred súdom, záhadne zomreli v povojnových rokoch, keď sa Rakúsko šikovne a kolektívne začalo štylizovať ako obeť, nie iniciátor fašizmu. Prateta ušla do Švajčiarska aj s väčšinou majetku a nerušene pokračovala v luxusnom životnom štýle horných tisíc. Jej podiel na zločine sa nikdy nevyšetroval.

Sacha Batthyany najprv nemohol pochopiť, že roztomilá, trocha drzá a miliardársky vyšinutá teta, s ktorou sa pravidelne stretával v detstve, môže ukrývať špinavé a nehorázne tajomstvo. Pustil sa do pátrania a písania.

Ako sa prejavuje feudálne a totalitné dedičstvo v post-kapitalistickom svete? Ako súvisí dávna tragédia so životom a názormi vychyteného novinára? Rodinu pridlho zahaľovalo mlčanie. Nik neprejavoval sklony konfrontovať sa s vlastným podielom viny.

Silnú stránku knihy predstavuje hodnovernosť autorovho svedectva. Neštylizuje sa ako znalec témy ani vlastného košatého príbuzenstva, a hojne priznáva aj vlastné nedostatky, pochybnosti a chyby. O to dôveryhodnejšie vyznieva jeho napínavé, tragikomické a chvíľami aj strašidelné hľadanie pravdy v mori klamstiev a dohadov. Putovanie ho doviedlo na bizarné rodinné oslavy, kde bežne zaznievali antisemitské poznámky či revanšistické reči, do sibírskeho gulagu, kde väznili jeho maďarského deda-vojaka, a dokonca až do Buenos Aires, kde žijú potomkovia obetí šoa, takisto osudovo spojení s udalosťami na krvavom území v pohraničí. Batthyany sa rozhodol podrobiť aj psychoanalýze. Na povestnom freudovskom gauči skúmal, ako sa zločiny predkov prejavili na potomkoch: „Generácia rodičov si vysúkala rukávy, aby odpratala viditeľné ruiny. Odstrániť duševné trosky – to je úloha vnukov.“

Aj preto sa pre reportéra stalo dôležitou súčasťou cesty rozvíjanie zložitého vzťahu s otcom, ktorý všetky nánosy pohrôm dvadsiateho storočia vytesnil a emigroval do Švajčiarska, kde sa všemožne, a predsa márne, usiloval urobiť za starým životom a svetom hrubú čiaru. Tak sa do rukopisu dostali fragmenty dvoch pozoruhodných denníkov, ktoré päťdesiat rokov nik nečítal, ale, našťastie, ani ich nevyhodil. 

Na mieste bývalého nacistického, stalinského a napokon utečeneckého tábora si rozprávač kladie naliehavé otázky: „Ako by sme konali, keby sa dianie z počítačov presunulo na ulicu? Keby sme zrazu museli konať ako ľudia, nie ako používatelia? Keby vypukla vojna ako pred sedemdesiatimi rokmi, nepridali by sme sa aj my všetci?… Nemáme všetci v sebe niečo z Margit?“ Slzy v závere si mohol odpustiť, ale inak zanechal mimoriadne svedectvo o tom, aká aktuálna zostáva minulosť.

Sacha Batthyany: Čo to má spoločné so mnou?
Zločin z marca 1945. Príbeh mojej rodiny.
(Absynt, 2019)
Preklad: Elena Diamantová

Michal Hvorecký