Raz nám deti budú vyčítať, ako sme mohli zostať chladní k utrpeniu miliónov ľudí

Fotograf Tomáš Halász v Keni.

Pred Starou tržnicou v Bratislave je od 3. do 13. októbra výstava Jeden svet bez hraníc. Fotografie zaznamenávajú príbehy ľudí zo štyroch krajín, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej alebo až život ohrozujúcej situácii. Fotograf Tomáš Halász zachytil mnohé osudy. Prečo sa za nimi vybral? A ako by skončil, keby sa narodil vo vojnovej zóne?

Svoju kariéru si začínal ako fotoreportér v médiách, no keď si prešiel na voľnú nohu, začali ti v portfóliu pribúdať projekty s mimovládnymi organizáciami. Čo ťa k nim viedlo?

Už od puberty som mal blízko k aktivizmu a k občianskemu sektoru. Spoznal som v ňom veľa ľudí, ktorých som si vážil, a preto bolo pre mňa prirodzené, že keď som sa oslobodil od formálnej neutrálnosti novinára v tlačovej agentúre, začal som spolupracovať s rôznymi mimovládnymi organizáciami. Fotografia sa pre mňa stala nástrojom, ako prispieť k zmene v témach, ktoré ma zaujímajú.

Kedy si prvýkrát pocítil, že vieš svojimi fotografiami niečo zmeniť?

V roku 2010 som sa s fotografkou Máriou Candrákovou ocitol v kambodžskom sirotinci pre deti s HIV, ktorý tam spravuje organizácia Dvojfarebný svet. Z krátkej návštevy vzniklo týždenné fotenie, po ktorom sme zorganizovali aj predajnú výstavu. Jej cieľom bolo nielen zvýšiť povedomie o tejto problematike, ale aj vyzbierať peniaze, ktoré by pomohli konkrétnemu sirotincu a konkrétnym deťom. Fotky sa predali dokopy za tisíce eur, ktoré deťom priamo pomohli. Bol to silný pocit – zistiť, že viem nielen dokumentovať, ale fotografiou aj reálne pomôcť.

Fotografia Tomáša Halásza z výstavy Jeden svet bez hraníc.

Pre neziskovú organizáciu Človek v ohrození si fotografoval už niekoľko projektov – v Iraku, v Keni, v slovenských osadách a naposledy aj na Ukrajine. Sú to rozdielne oblasti a príbehy. Nachádzaš však medzi nimi aj niečo spoločné?

Ľudia sú všade v hĺbke duše rovnakí. Síce sa narodíme v rôznych krajinách, veríme v iných bohov a máme iné príbehy, ale v konečnom dôsledku chceme všetci žiť v bezpečí, zažiť lásku, prajeme si, aby sa naše deti mali lepšie ako my a boli zdravé. Keď napriek jazykovej bariére spoznáte toho druhého a on zistí, že máte k nemu ľudský prístup a rešpekt, vzájomné rozdiely sa odrazu potlačia a tie spoločné veci sa upevnia. Na druhej strane je na všetkých týchto miestach vidno, že ženy to majú ťažšie.

Premýšľaš počas svojich ciest nad tým, aký by bol tvoj život, keby si sa narodil inde ako v Bratislave?

Často. Keby som sa narodil v rómskej osade, ja, ktorý som mal odmala problémy s autoritami a nikdy som nebol vzorný študent, skončil by som v špeciálnej škole, hoci by som tam nepatril ako väčšina detí z osád, a k fotografii by som sa nikdy nedostal. Keby k nám teraz prišla taká vojna ako na východ Ukrajiny či do Iraku, z pohodlného života strednej vrstvy by som sa mohol ocitnúť na úteku iba so základnými vecami.

V takých momentoch si uvedomujem, koľko ľudského talentu, schopností a energie vyjde nazmar len preto, aká je v krajine politická situácia, alebo preto, že niekto nemá finančné prostriedky. Preto by sme mali my, ktorí sme v živote začínali na lepšej štartovacej čiare, cítiť väčšiu zodpovednosť a využiť tento potenciál pre zlepšenie situácie všetkých, nielen tej svojej.

Fotografia Tomáša Halásza z výstavy Jeden svet bez hraníc.

Ani ty si nemal jednoduchý štart do života. Vyrástol si ako syn slobodnej matky, ktorá vás živila manuálnou prácou. Je to dôvod, prečo máš bližšie k sociálnym témam?

Myslím, že áno. A možno aj preto mám takú averziu k teoretizovaniu a salónnemu mudrovaniu. Tým nezhadzujem intelektuálnu činnosť, ale aj tá by mala prispievať k tomu, aby bol tento svet tým najlepším z možných. Konať je lepšie ako donekonečna špekulovať o nemožnom, dohadovať sa o teóriách, ktoré fungujú iba v abstraktnom svete, a odsudzovať praktické činnosti a politiky, ktoré síce niečo menia, ale zároveň nezodpovedajú dokonalému teoretickému obrazu, pretože musia fungovať v realite. A realita dokonalá nie je.

Pomoc v zahraničí či vo vylúčených rómskych komunitách sa často stáva terčom negatívnych reakcií. Dostávajú sa aj k tebe?

Kto chce psa biť, palicu si nájde. Keď fotím zlepšovanie podmienok v inej krajine, ozve sa kritika, prečo sa nepomáha na Slovensku. Keď idem do rómskej osady, nasledujú otázky, prečo sa nepomáha bielym. Keď som fotil príbehy majoritných rodín na Slovensku, ktoré mali dieťa s postihnutím a nachádzali sa vo finančnej núdzi, niektorí kritizovali, prečo im nepomáha vlastná rodina.

Fotografia Tomáša Halásza z výstavy Jeden svet bez hraníc.

Prečo ľudia takto reagujú? Čo im vadí na pomoci druhým?

Hnev je podľa mňa často prejavom toho, ako si človek sám pred sebou ospravedlňuje, že nepomáha vôbec. Radšej si nahovára, že pomoc ostatných je nesprávna, zle namierená alebo neúprimná. A samozrejme, rolu tam hrá očakávanie, že keď robíte na charitatívnom projekte, mali by ste byť dokonalým človekom. Mali by ste to robiť zadarmo, na sto percent, všade a vždy, inak je to falošné.

Keby som fotografoval iba pekné modelky za veľké peniaze, mal by som viac lajkov na sociálnych sieťach a menej kritikov, ako keď zverejním, že som fotil humanitárny projekt či aktivity komunitného centra v osade. A to je iba zlomok toho, čo zažívajú neziskové organizácie, na ktorých adresu padá väčšina hnevu a dokonca aj vyhrážok. O to viac ich treba podporovať.

Výstava Jeden svet bez hraníc je súčasťou iniciatívy na vyjadrenie spolupatričnosti s ľuďmi na úteku. Prečo by sme mali cítiť solidaritu s tými, ktorí sú v ťažkej situácii, či už za hranicami Slovenska, alebo aj v spomínaných vylúčených komunitách?

Jeden pohľad je, že sme všetci obyvatelia tej istej planéty. To, čo sa deje ľuďom na úteku, sa v histórii dialo aj ľuďom zo Slovenska. Nikdy nevieme, či sa nám to nestane znova. Druhý pohľad je praktický. Izolácia a zväčšovanie sociálnych rozdielov na svete sa nám vráti v oveľa horšej miere, než si vieme predstaviť. Tak, ako môžeme teraz kritizovať našich predkov, že neochránili Židov pred nacistami, tak nám raz budú naše deti vyčítať, ako sme mohli byť takí chladní k utrpeniu miliónov ľudí.

Fotografia Tomáša Halásza z výstavy Jeden svet bez hraníc.

Výstavu Jeden svet bez hraníc pripravila organizácia Človek v ohrození v rámci sprievodných aktivít Medzinárodného festivaludokumentárnych filmov Jeden svet. Výstava jezároveňsúčasťou európskeho projektu Snapshots From the Borders, ktorého cieľom je stanoviť 3. október za Európsky deň spomienky a ústretovosti.

Frédérique Halászová
Mediálna koordinátorka